Interaktívna tabuľa a učiteľ

Interaktívna tabuľa sa stali fenoménom. Stal sa ukazovateľom technologickej vybavenosti školy, vznikol celý rad projektov pre rozvoj a zavádzanie tabúľ do škôl, módnou témou na rozhovory o školstve. Niektoré štúdie v zahraničí však už poukazujú na to, že interaktívne tabule (IWB) nemusia nevyhnutne podporovať interaktivitu v triede o nič viac než tradičné kriedové tabule. Je to v dôsledku skutočnosti, že sa viac času venuje zavádzaniu tabúľ ako vzdelávaciemu programu, ktorý sa má na nich prezentovať. V tomto zmysle to nie je nevyhnutne technológia, ktorá je na vine za obmedzenú interaktivitu pri použití IWB, ale skôr pedagogické prístupy, vzdelávacie štruktúry a postupy, ktoré majú sprostredkovať potenciál nových technológií. Je to dané tým, že technologická expanzia nebola sprevádzaná expanziou pedagogických prístupov a hlavne podporou vo forme vypracovaných výučbových programov. Učitelia boli postavený pred technológiu, bol im sprostredkovaný rýchlokurz ovládania a možností, ale z hľadiska širšej podpory možno prirovnať metódy zavádzania techniky ku metóde výučby plávania hodením do vody. Stále je nedostatok účinných vzdelávaní učiteľov, ako spojiť potenciál technológie s vlastným vyučovacím štýlom. Najlepší učitelia často nemajú prístup k tabuli vo svojej triede, takže celkovo nie je dostatočné kreatívneho využitia tabúľ v školách. Štúdie zistili, že sa nezlepší zlé učenie, a len dobre vyškolení učitelia, ktorí mali čas experimentovať a zoznámiť sa s technológiou zefektívnia výučbu. Sú potrební učitelia so zmesou schopností využiť technológie a pedagogiku, a schopností podať informácie za pomoci „výtvarno – obrazovej“ výučby – a to sa zdá byť najväčšou prekážkou.

Za varovnú štúdiu je možné považovať štúdii odborníkov z Institute of Education londýnskej univerzity. Podľa ich správy „technologická sofistikovanosť nového výučbového vybavenie žiakov skôr rozptyľuje a navyše aj tempo práce niektorých tried klesá v súvislosti s tým, ako sa učitelia snažia umožniť prácu s interaktívnou tabuľou každému žiakovi v triede“.

Väčšina z plošne do škôl dodaných interaktívnych tabúľ nie je využívaná správne. Často sú používané len ako projekčné plátno, väčšinou sa na nich žiaci len pozerajú a možnosti interaktivity im učitelia nesprístupnili. Počet učiteľov schopných využívať efektívne technológie vo výučbe je príliš malý. Problémom pri použití interaktívnej tabule je aj fakt, že nové technológie umožňujú učiteľom „zrýchliť“ a zahltiť žiakov ďaleko väčším množstvom informácií, než klasické vyučovacie prostriedky. To môže vyústiť do pocitu preťaženia, alebo presunúť žiakov do roly pasívnych divákov. Pojem interaktivita sa stal reklamným sloganom odlišujúcim novú modernú technológiu od tej klasickej. Výučba s interaktívnou tabuľou teda môže, ale nemusí byť pre žiakov skutočne interaktívne. Záleží na jej použití učiteľom. Potenciálny malý pedagogický prínos interaktívnych tabúľ súvisí s nedostatočnými didaktickými a technologickými kompetenciami učiteľov, ale nemožno ho považovať za všeobecne platný argument pre odmietanie technológií. Klasickým príkladom je využitie interaktívnej tabule na obyčajné premietanie. Takýto spôsob využitia drahej techniky je samozrejme technicky, finančne i ľudsky neefektívny. Ak sa má interaktívna technika využívať takto, potom je lepšie a efektívnejšie za cenu bežnej interaktívnej tabule zakúpiť päť notebookov s projektormi.